Bozia dobrota
Pan Jezis hovoril sestre Faustine o tom, ako ho zranuju vyvolene duse.
Hovori o vlaznosti ich srdc , o nevdacnosti. A potom dodava:
/Dennik 580/
Ine nedoveruju mojej dobrotivosti
a nikdy nechcu spoznat sladku doveru vo svojom srdci.
Hladaju ma niekde daleko a nenachadzaju.
Ta nedovera v moju dobrotu ma velmi zranuje.
Ak vas nepresvedcila o mojej laske moja smrt,
co vas presvedci?
Casto zranuju moju dusu smrtelne. Vtedy ma uz nikto nepotesi.
Pouzivaju moje milosti na to, aby ma urazali.
Su duse, ktore pohrdaju mojimi milostami a vsetkymi dokazmi mojej lasky. Nechcu pocut moje volanie, ale idu do pekelnej priepasti.
Tato STRATA DUSI ma ponara do smrtelneho smutku.
Tu dusi nemozem pomoct, hoci som Boh,
lebo dusa MNOU PRHRDA.
Ma slobodnu volu, moze mnou pohrdat alebo ma milovat.
A potom este Pan Jezis dodal:
Ty spravkyna môjho milosrdenstva, hovor celemu svetu o mojej dobrote.
Tak potesis moje srdce.
Niekedy inokedy sestra Faustina prezivala sestra Faustina pokusenia a pise o tom.
Z dennika:
Večer počas benedikcie149 ma začala trápiť myšlienka, či všetko to, čo hovorím o veľkom Božom milosrdenstve, nie je niekedy klamstvo alebo ilúzia... Chvíľu som sa chcela nad tým zamyslieť.
Vtom som začula mocný a jasný vnútorný hlas:
„Všetko, čo hovoríš o mojej dobrote,
je pravda a
niet slov, ktoré by vyjadrili moju dobrotu.
"Tie slová boli také mocné a jasné, že by som dala život za to, že pochádzajú od Boha. Poznám ich podľa hlbokého pokoja, ktorý ma vtedy sprevádza a zostáva vo mne i naďalej. Ten pokoj mi dáva silu a takú veľkú moc, že všetky ťažkosti, protivenstva, utrpenia, ba aj smrť samotná sú ničím.
Toto svetlo mi trochu odhalilo poznanie,
že všetko úsilie, ktoré vynakladám,
aby duše poznali Pánovo milosrdenstvo, je Bohu veľmi milé.
Mám z toho v duši takú veľkú radosť, že neviem, či v nebi môže byť väčšia.
Ó, keby duše chceli aspoň trochu počúvať hlas svedomia a hlas Ducha Sv. - čiže vnuknútia. Hovorím - aspoň trochu - lebo, keď sa raz odovzdáme pôsobeniu Božieho Ducha, on sám doplní to, čo nám bude chýbať.